Logo

Divotvorná rieka - Volanie divočiny

Je nedeľa, 30. novembra večer a vonku začala zima. Je po víkende, kedy som sa chcel rozlúčiť na tento rok s rybačkou a riekou, na ktorej zväčša sezónu začínam a spravidla aj končím. Nerozlúčil som sa však, lebo príroda bola proti…

10. 05. 2016, autor: Slavomír Čech
Značka: Všeobecne

Celkovo to bolo ten rok viac o plánoch než o chytaní a okrem asi troch víkendových akcíí, som ju chodil navštevovať viacmenej len ako turista so svojím psom. Naposledy som tu bol tuším s Kubom, keď som žiaľ miesto kaprov jedol boilies ja. :D

Nechcem ale bilancovať sezónu a sťažovať sa na nedostatok času… Chcem Vám porozprávať príbeh o priateľstve,rybách a umení, obalenom atmosférou prírody povodia jednej rieky.

Bol koniec marca a vonku nekompromisná jar. Sedel som v práci, no moja myseľ chytala ryby. Bol som s otcom a bratom na Oravskej priehrade, neskôr s ujom Habasom na rieke Cerňanke, či dokonca s Gustom Adamíkom na podustvách rieky Kysuca. Vedel som, že tento víkend musím ísť k vode a bolo jasné kam. Veľmi som sa tešíl, keď mi zavolal kamarát Ondrej, že má tiež „volanie divočiny" a pripojí sa.

Prišli sme v piatok večer, práve zapadalo slnko. Neštandardne rýchlo som ponahadzoval udice, sadol si smerom k vode a zapálil cigaru. Ondro otvoril každému fľašku voňavého piva Stein, ktoré vo svojom pivovare vo Vyhniach vyrába náš kamarát Petr Fridrich. Ako tradične, začal hneď s úpravou terénu a prípravou tej najúžasnejšej večere v prírode. Varí skvele a za žiadnych okolností sa pri výbere jedla neobmedzuje miestom. Jedol som s ním na rybách snáď všetko od steakov, cez morské potvory a ryby, ktorých mená som v žívote nepočul, šaláty, či dokonca divinové fašírky, ktoré mlel priamo pri vode.

 

S Ondrejom sú rybačky zážitkom všetkého toho, čo si viete a dokonca aj neviete predstaviť. Je to ten človek, ktorého by som si, po racionálnom zvážení, prial pri sebe po stroskotaní na pustom ostrove. Som si celkom istý, že dokáže so svojím švajčiarskym nožíkom ďaleko viac, ako slávny MacGyver a jeho kúsky by mohli slúžiť scénaristom ako inšpirácia na prinajmenšom ďalšiu celú sériu.

Ondrej 4 je veľmi úspešný a aj umeleckou obcou uznávaný sochár. Je presne taký, aký by sochári mali byť – silný, zručný, nápaditý a vrámci priestoru, udalosti či samotných ľudí veľmi vnímavý. Je to jeden z mála ľudí, pri ktorých sa nehanbím svoje pocity a nálady úprimne prejavovať. Dokážeme sa dlho rozprávať, smiať či krásne všetko povedajúco mlčať.
Krátko po večeri som dostal prvý záber z ľavej udice, ktorú som mal nahodenú asi desať metrov nad spadnutým stromom. Vedel som, že ak nebudem reagovať v čas a ryba sa tam rozhodne vpáliť, nebudem mať v tom prúde žiadnu šancu. Presne to sa aj stalo a prichádzam o ňu ešte skôr, ako sa tam dostala. Odniesol si to hák, ktorý teda reklamu svojmu výrobcovi neurobil. Trošku som si vyčítal, že som nastražil pripravenú montáž, ktorú som na rieku použiť nikdy neplánoval. Udicu som už nenahadzoval, len som si pripravil nové montáže. Unavený z celého týždňa a z Ondrejovej hruškovice, sme si ľahli spať.
Ráno ma zobudila vôňa piva, čerstvo grilovaných kuracích krídel a šalátu v podobe žihľavy, púpavových výhonkov, jarnej cibuľky a to všetko preliate voňavým domácim olivovým olejom. Majstrovi sa totiž nepáčila zelenina v supermarkete, tak si vystačil s tamojšou jarnou lúkou. Hneď po raňajkách som ponahadzoval udice.

 

Ondrej z auta vytiahol model bojového lietadla, ktorý si začal na svojom drevenom stole skladať. Asi okolo obeda som dostal ďalší záber, nebol to záber na aký som tu zvyknutý. Bol to pomalý ťah starej riečnej ryby.
Urobil chybu, vybral sa proti prúdu, pričom bol dosť ďaleko, aby som ho dokázal otočiť od spadnutého stromu do stredu rieky, kde už nebola žiadna prekážka. Po pár minútach si ľahol na hladinu a nechal sa unášať, využívajúc svoju veľkosť. Neostávalo mi nič iné ako trpezlivo povoľovať, počkať nech sa zas ponorí, aby som ho následne mohol po troškách priťahovať, kým to neurobí zas. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát, až som ho dostal bližšie k brehu. Doslova som ho posledných pár metrov ťahal po hladine, našťastie na prvýkrát rovno do podberáku.
Až na podložke som zistil, že som vytiahol skutočného starého kaprieho vojnového veterána, ktorý v ťažkom boji prišiel o jedno oko. V papuli mal okrem môjho háčika ešte jednu čerstvú ranku. Je celkom možné, že to bol kapor, ktorého som mal na palici predchádzajúci večer.

V ten deň a tiež nasledujúce nedeľné ráno bolo už bez záberu. Boli sme po obede, Ondro doskladával stíhačku, úplne jasnú oblohu križovali všakovaké vzdušné koráby,ktoré boli rozlietané všetkými smermi. Keď sme ich sledovali, zahľadel sa do oblohy a povedal, že sú to naši strážcovia z hora, také božie oko a skladal bez slova ďalej. Vtedy som ešte nevedel, čo má so svojim modelom v pláne. Bolo nám výborne a domov sa nám vôbec nechcelo íst, dohodli sme sa, že zbalíme až ráno. Potešilo ma to. Tušil som, že sme tu ešte neskončili a tajne som dúfal, že ma čaká ešte nejaké ďalšie riečne prekvapenie. Po ďalšej skvelej večeri a tesne po zotmení prišiel záber. Bez akejkoľvek srandy som si chvíľu myslel, že mám na palici bobra, ktorých je tu skutočne veľa a už sa mi to neraz stalo. Udica sa ohla. Vedel som, že nesmiem povoliť, inak prídem o rybu v strome. Pravou rukou som držal udicu a ľavou som chytil cievku. Neveril som, že to môj starý foxík vydrží, ale vydržal.

 

Nepustil som ho ani milimeter, kapor sa otočil a z protiľahlého brehu si to vybral k tomu našemu. Chytali sme z pravej strany asi 20 metrov dlhého hustého rákosu v miernej zákrute. Vedel som, že pokiaľ pôjde popri našom brehu, odrežem ho o ostré veľké kamene, ktorých je na našej strane naozaj veľa. Poslal som teda Ondra dole po prúde, nech odtiaľ skúsi kapra odplašiť. Ja som sa zatiaľ aj s napnutou udicou predieral okrajom rákosov, ktoré končili na vrchu stŕmeho brehu. Každým krokom mi hrozil pád na veľké kamene asi z dvojmetrovej výšky. Našťastie sa mu podarilo odplašiť kapra späť do stredu toku a ja som si v asi v polovici rákosového poľa našiel úzku cestičku rovno k vode. Po asi pol hodinovom preťahovaní a desiatkach silných a rýchlych výpadoch, sa nám ho podarilo dostať do podberáku.

Bolo to neskutočné riečne torpédo so širokým chvostom, úzkym telom a obrovskou tlamou. Nebol to starý veterán, ale mladý, silný vojak.
Presne pre tieto okamihy túto neveľkú rieku proste milujem! Očarila ma nie len svojou divokosťou, ale tiež osádkou kaprov s osobitými formami. A tieto ryby sú toho dôkazom. To som ešte netušil, že má pre nás nachystané ďalšie ranné prekvapenie. A to rovno počas posledných raňajok, rovno pri východe slnka. Bolo to ako v rozprávkovom sne, snívajúcom sa asi všetkým rybárom… Záber v jemnej hmle, počas východu slnka, vo vôni ohňa a spevu prírody… Triasol som sa od zimy a z adrenalínu zo zdolávania.

 

Bola to opäť veľká ryba, no žiaden veterán či mladý vojak, ale elegantný, dobre živený pán v drahom zlatom obleku. Ondreja som periférne vnímal vedľa seba, mysliac si, že sleduje náš súboj a je pripravený s podberákom v ruke. Keď som konečne kapra pritiahol na dosah, otočil som sa k nemu s otázkou na čo čaká. No on ma predbehol a opýtal sa, či vnimam tu rannu krasu. Ja som mu miesto odpovede vytrhol podberák, o ktorý sa podopieral a kapra som šikovne podobral. Ondrej sa opäť moc netešil, vedel totiž, že mu ho nenechám pripraviť na jeden z jeho spôsobov.

Cítil som sa úžasne… Často rozmýšľam, prečo mám tieto chvíle tak rád. Možno je to volanie vychádzajúce niekde z vnútra našej ľudskej duše, volanie, ktoré tak často a dôkladne ignorujeme. Možnosť splynutia a návratu do našej ľudskej podstaty v prirodnom kolobehu. Ja si aspoň raz za čas v takýchto chvíľach uvedomím, že som jeho súčasťou. Moja duša lovca, Ondrejova duša umelca, či pocit ozajsného priateľstva z nás robia skutočne žijúce ľudské osobnosti. Tento víkend som cítil všetko a asi prichádzam na to, prečo ma tieto úteky k vode robia tak šťastným.
Ondrej vytvoril zo svojho modelu sochu, ktorú nazval Božie oko. A ja som to Božie oko v tej chvíli naozaj cítil.

Nie je možne pridať nový príspevok, pretože nie ste prihlásený
Zatiaľ nikto neuverejnil príspevok.